Šrotovacia mánia zasiahla Slovensko

Dalo by sa očakávať, že v čase volieb prezidenta bude pozornosť médií a celej verejnosti sústredená na súboj jednotlivých kandidátov. Slovensko ale prekvapivo viac vzrušuje otázka či vymeniť, alebo nevymeniť staré auto za nové? Ficom sľúbený štátny príspevok vyvolal u spotrebiteľov žiadaný efekt. Dotácia v celkovej výške 33 miliónov EUR (1500 EUR na jeden automobil) sa minula nečakane rýchlo. Ešte cez víkend sa predpokladalo, že už vydrží „iba“ dva týždne. Včera bola definitívne preč.
Je poctivé hneď na úvod priznať farbu a preto nepopieram, áno, aj my sme doma podľahli tejto lukratívnej ponuke a rozhodli sa vymeniť hrdzavého favorita za novučičký citroen. Celá rodina pochopiteľne netrpezlivo nový prírastok do rodiny očakáva – aj keď ja mám po viacerých skúsenostiach k žabožrútskym výrobkom trochu rezervovaný prístup. Pár mesiacov si ale budeme musieť počkať – objednávok je veľa a výrobné linky nestíhajú. To mi pripomenulo dve príhody: rozprávanie starých rodičov o poradníkoch a čakaní na nové auto za starých čias a pomerne nedávnu exkurziu v mladoboleslavskej Škodovke, v ktorej boli dodávky riešene systémom „Just-in-time“. Dramatický nárast dopytu ale asi výrobcom neuľahčia ani najmodernejšie logistické metódy.
Tzv. „šrotovné“ teda na Slovensku pomohlo oživiť predaj nových automobilov, čo je pre výrobcov bojujúcich s následkami svetovej krízy dobrá správa (a nezabúdajme, že slovenská ekonomika je vo veľkej miere závislá práve na automobilovom priemysle). Nepopierateľným pozitívnym dôsledkom je tiež obnova pomerne starého vozového parku. Slovenský príklad ale významne poukazuje aj na úskalia takéhoto krátkodobého a selektívneho stimulačného nástroja.

1) DPH z predaja nových áut, ktorú výrobcovia vyplatia štátu je vyššia (sic!) než výška samotného príspevku. Z pohľadu ľudí, ktorých motivoval výhradne vládny príspevok a inak by si nové auto nekúpili musí byť toto zistenie minimálne úsmevné, ak nie urážajúce. Ale ani z pohľadu samotného štátu nie je čo oslavovať – a) spotrebitelia iba zmenili preferencie (tzn. miesto iných výrobkov sa rozhodli pre auto, tzn. štát súčasne prichádza o DPH z nerealizovaných nákupov) a b) zabúdame na spotrebiteľov, ktorý by si nové auto kúpili aj bez príspevku, tzn. odviedli by ešte väčšiu čiastku.

2) Jedná sa o neodôvodnenú diskrimináciu. Štát selektívne vyberá odvetvie, ktorému pomôže, pričom podnikatelia z ostatných sektorov musia nájsť východiská z krízy vlastnými silami. Niektoré subjekty majú problémy dokonca v priamom dôsledku tohto opatrenia. Paradoxne samotné šrotoviská prejavujú nevôľu. Hrozia, že prestanú vyplácať recyklačný príspevok, pretože im dochádza hotovosť. Stoja tiež pred otázkou, čo s toľkým šrotom, pretože množstvo v ktorom je k dispozícií v konkurenčnom prostredí pochopiteľne znižuje jeho atraktivitu a tým pádom aj cenu.

3) Takéto riešenie je nesystémové a má krátkodobý účinok. Dianie na svetových trhoch, plány americkej administratívy na ekonomickú obnovu, ale aj iné faktory poukazujú na to, že kríza bude mať dlhšie trvanie. Jednorazový príspevok môže stimulovať výrobu iba krátkodobo. Myslím, že si všetci uvedomujeme, že súčasná kríza má svojim rozsahom potenciál ovplyvňovať naše životy za rok, za dva a viac a nielen v nasledujúcich mesiacoch.

Pozitívne preto vnímam dnešné potvrdenie z úst ministra Kalouska, že česká vláda o podobnom kroku neuvažuje. Bohužiaľ, pevnosť a stálosť tohto rozhodnutia bude daná tým, ako bude vyzerať nová vláda.