Škoda každého vajíčka, ktoré netrafí cieľ!

Český národ je hravý a rád sa baví. Pokiaľ možno na úkor nešťastia niekoho iného. No a čím väčší odpor voči dotknutej osobe máme, tým väčšia je naša radosť, ak sa jej stane niečo nepríjemné a poriadne zosmiešňujúce. Ako inak si vysvetliť „vajíčkovaciu“ mániu ktorá zasiahla pospolitý ľud. Máloktorá fejsbukova skupina má taký rapídny nárast počtu priaznivcov a členov než tá, ktorá vyzýva, aby Paroubek dostal vajcom na každom mítingu. Nič v zlom, síce som sa nepripojil a v zásade obdobné škodoradostné formy zábavy odmietam, avšak v prípade Paroubka je to iné. Musím sa priznať, že keď ho trafilo to prvé vajíčko, ucítil som maličký pocit zvrhlého zadosťučinenia. Nejako ľudsky chápem tých, ktorí sú ochotní siahnuť po vajíčku, keďže všetky ostatné (slušné) formy komunikácie zlyhali.

Stretol som sa ale už aj s názorom, že aj keď je to Paroubek, kto v tejto krajine ďaleko obludnejším spôsobom ničí politickú kultúru, tak klesať na jeho úroveň je skôr smutné než zábavné. OK, v takom prípade navrhujem dotiahnuť vajíčkovú vojnu k dokonalosti. Dobrým smerom ide posledný prípad v Písku: vajíčka nehádzať, ale podať ich priamo Jirkovi na pódium. No a v druhom kroku ho nejakým spôsobom prinútiť, aby ich neodkopával, ale sám jedno - dve vzal a rozpleskol o seba.

Apropos, ak by sa to podarilo, vyriešil by sa tým nielen morálno-etický, ale aj striktne praktický aspekt hádzania vajíčka– ako niekto správne podotkol, vzhľadom k jeho konzistencii v surovej forme (keď sa vo vnútri nestabilný žĺtok prelieva za letu zo strany na stranu, čím mení ťažisko a bohužiaľ aj balistickú krivku) je veľmi ťažké sa trafiť. Iným riešením by bolo vyskúšať stabilnejší nástroj, napríklad rajčiny. Je ale už správne ročné obdobie? Boli by už dosť prezreté?