Tento post píšem z Lublane, z letnej školy Európskeho konzorcia pre politologický výskum zameranej na výskumné metódy a techniky. V utorok tu boli v rámci veľkej prednášky prezentované výsledky výskumu uskutočnenom v Slovinsku a v ďalších európskych krajinách, ktorý sa snažil zodpovedať si otázku, čo robí doktoranda úspešným. Niektoré z výsledkov štúdie, ktorú viedla profesorka Anuska Ferligoj (spolu s H. Iglič, F. Mali, U. Matelič a P. Ziherl) a ktorá by mala byť v odborných zdrojoch vyhľadateľná pod názvom The Effects of Social Networks on the Performance of Phd Students: the Case of Slovenia, sa tu pokúsim zhrnúť.
Autori sa zamerali na hodnotenie vzťahu študent – vedúci práce, na výskumné skupiny, tj. skupiny študentov a vyučujúcich pracujúcich spolu na jednej téme, a to aj naprieč inštitúciami, prípadne aj v komerčnej sfére a snažili sa zodpovedať, aké atribúty týchto vzťahov prispievajú k väčšiemu publikačnému výkonu daného PhD študenta. Výsledky boli v niečom predvídateľné, v iných aspektoch zas pomerne prekvapujúce.
Za najvýraznejší pozitívny efekt autori označili situáciu, kedy vedúci práce nekontroluje študenta príliš prísne, nevnucuje mu svoje idey a nenúti ho ísť vo výskume cestou, akú študent sám nepreferuje. Prof. Ferligoj toto niekoľkokrát zdôraznila a so zdvihnutým obočím sa pozrela na niektorých svojich kolegov sediacich v prvých radoch, ktorí sa pod jej pohľadom začali síce s úsmevom, ale aj tak nepokojne mrviť – dáta totiž ukázali, že toto má až približne dvakrát výraznejší pozitívny dopad na publikačný výkon študenta ako čokoľvek iné.
V tesnom závese v pozitívnom vplyve nasledovala možnosť študenta kedykoľvek, ak je to potrebné, konzultovať prácu s vedúcim, inými slovami, ochota vedúceho a jeho dostupnosť pre konzultácie.
Až po týchto dvoch kritériách nasledovalo to, čo by nejeden považoval za kľúčové – motiváciu vysokým záujmom o skúmanú problematiku. Približne rovnako je podľa tímu, ktorý štúdiu realizoval, dôležitá autonómia študenta a jeho pomerne veľká voľnosť, ktorá podľa autorov jednoznačne prispieva kreativite, zatiaľ čo naopak príliš formálne prostredie a pevný rozvrh kreativite škodí.
Taktiež sa ukázalo, že študenti, ktorí sa počas doktorátu výrazne venujú aktivitám nesúvisiacim s predmetom výskumu, čím sa nemyslela ani tak výuka, ako skôr ďalšie zamestnanie popri doktoráte, majú podstatne horšie výstupy.
Z hľadiska sietí, do ktorej je výskumník – doktorand zapojený sa ukázalo, že najvýraznejší pozitívny vplyv má diverzita týchto výskumných sietí, a to vo všetkých významoch tohto slova. Najúspešnejší sú študenti, ktorí sú zapojení do pomerne veľkých (cca 20 členov) sietí, ktoré pozostávajú z členov rôznej národnosti, veku, pohlavia, vzdelanostného zázemia a ďalších charakteristík.
Dôležitá je podľa prof. Ferligoj taktiež kohéznosť výskumnej skupiny, ktorú určovali okrem iného podľa toho, či spolu jej členovia trávia miestami aj voľný čas. Vzťah kohéznosti skupiny a výkonu študenta má však parabolický charakter, to znamená, že extrémne nekohézna skupina má rovnako negatívny vplyv na výkon ako opačný extrém, kde spolu jej členovia trávia množstvo voľného času. (Inými slovami, chodiť obdeň na pivo s vedúcim a spolupracovníkmi neprispieva publikačnej morálke. :-))
Za prerekvizitu k vysokej kreativite a publikačnej produktivite je podľa prof. Ferligoj nevyhnutné považovať aj pomerne voľnú organizačnú štruktúru výskumnej inštitúcie, pocit bezpečia študenta, a jeho vnútornú motiváciu.
Konečne extrémne silný negatívny dopad má vonkajšia motivácia, a to predovšetkým finančná – študenti motivovaní primárne kariérnymi cieľmi a vidinou vyššieho platu po získaní PhD titulu zďaleka nedosahujú výsledky ich kolegov motivovaných záujmom o problematiku.
Na koniec je treba zmieniť, že štúdia pracovala so študentmi sociálnych aj prírodných vied a medzi týmito dvomi skupinami vzhľadom k skúmanej téme nezaznamenala štatisticky relevantný rozdiel.
V diskusii som sa prof. Ferligoj spýtala, čo by poradila tým, ktorí sa (ešte) PhD štúdiu neupísali. Odpoveď je jasná: prvoradý je záujem o problematiku, ktorý, ako povedala, je možné odhadnúť podľa toho, ako často človek obetuje socializáciu v nočných hodinách štúdiu, a to navyše s radosťou. Ďalším nevyhnutným predpokladom je voľba vhodného vedúceho. Až potom nasleduje – ale stále tam je – diverzita inštitúcie; pocit istoty; či sústredenie sa len na doktorát a s tým súvisiaca napríklad absencia nevyhnutnosti pracovať na so štúdiom nesúvisiacich projektoch za účelom dostatočného finančného zabezpečenia.
Reakcie sú viac než vítané :-)
Autori sa zamerali na hodnotenie vzťahu študent – vedúci práce, na výskumné skupiny, tj. skupiny študentov a vyučujúcich pracujúcich spolu na jednej téme, a to aj naprieč inštitúciami, prípadne aj v komerčnej sfére a snažili sa zodpovedať, aké atribúty týchto vzťahov prispievajú k väčšiemu publikačnému výkonu daného PhD študenta. Výsledky boli v niečom predvídateľné, v iných aspektoch zas pomerne prekvapujúce.
Za najvýraznejší pozitívny efekt autori označili situáciu, kedy vedúci práce nekontroluje študenta príliš prísne, nevnucuje mu svoje idey a nenúti ho ísť vo výskume cestou, akú študent sám nepreferuje. Prof. Ferligoj toto niekoľkokrát zdôraznila a so zdvihnutým obočím sa pozrela na niektorých svojich kolegov sediacich v prvých radoch, ktorí sa pod jej pohľadom začali síce s úsmevom, ale aj tak nepokojne mrviť – dáta totiž ukázali, že toto má až približne dvakrát výraznejší pozitívny dopad na publikačný výkon študenta ako čokoľvek iné.
V tesnom závese v pozitívnom vplyve nasledovala možnosť študenta kedykoľvek, ak je to potrebné, konzultovať prácu s vedúcim, inými slovami, ochota vedúceho a jeho dostupnosť pre konzultácie.
Až po týchto dvoch kritériách nasledovalo to, čo by nejeden považoval za kľúčové – motiváciu vysokým záujmom o skúmanú problematiku. Približne rovnako je podľa tímu, ktorý štúdiu realizoval, dôležitá autonómia študenta a jeho pomerne veľká voľnosť, ktorá podľa autorov jednoznačne prispieva kreativite, zatiaľ čo naopak príliš formálne prostredie a pevný rozvrh kreativite škodí.
Taktiež sa ukázalo, že študenti, ktorí sa počas doktorátu výrazne venujú aktivitám nesúvisiacim s predmetom výskumu, čím sa nemyslela ani tak výuka, ako skôr ďalšie zamestnanie popri doktoráte, majú podstatne horšie výstupy.
Z hľadiska sietí, do ktorej je výskumník – doktorand zapojený sa ukázalo, že najvýraznejší pozitívny vplyv má diverzita týchto výskumných sietí, a to vo všetkých významoch tohto slova. Najúspešnejší sú študenti, ktorí sú zapojení do pomerne veľkých (cca 20 členov) sietí, ktoré pozostávajú z členov rôznej národnosti, veku, pohlavia, vzdelanostného zázemia a ďalších charakteristík.
Dôležitá je podľa prof. Ferligoj taktiež kohéznosť výskumnej skupiny, ktorú určovali okrem iného podľa toho, či spolu jej členovia trávia miestami aj voľný čas. Vzťah kohéznosti skupiny a výkonu študenta má však parabolický charakter, to znamená, že extrémne nekohézna skupina má rovnako negatívny vplyv na výkon ako opačný extrém, kde spolu jej členovia trávia množstvo voľného času. (Inými slovami, chodiť obdeň na pivo s vedúcim a spolupracovníkmi neprispieva publikačnej morálke. :-))
Za prerekvizitu k vysokej kreativite a publikačnej produktivite je podľa prof. Ferligoj nevyhnutné považovať aj pomerne voľnú organizačnú štruktúru výskumnej inštitúcie, pocit bezpečia študenta, a jeho vnútornú motiváciu.
Konečne extrémne silný negatívny dopad má vonkajšia motivácia, a to predovšetkým finančná – študenti motivovaní primárne kariérnymi cieľmi a vidinou vyššieho platu po získaní PhD titulu zďaleka nedosahujú výsledky ich kolegov motivovaných záujmom o problematiku.
Na koniec je treba zmieniť, že štúdia pracovala so študentmi sociálnych aj prírodných vied a medzi týmito dvomi skupinami vzhľadom k skúmanej téme nezaznamenala štatisticky relevantný rozdiel.
V diskusii som sa prof. Ferligoj spýtala, čo by poradila tým, ktorí sa (ešte) PhD štúdiu neupísali. Odpoveď je jasná: prvoradý je záujem o problematiku, ktorý, ako povedala, je možné odhadnúť podľa toho, ako často človek obetuje socializáciu v nočných hodinách štúdiu, a to navyše s radosťou. Ďalším nevyhnutným predpokladom je voľba vhodného vedúceho. Až potom nasleduje – ale stále tam je – diverzita inštitúcie; pocit istoty; či sústredenie sa len na doktorát a s tým súvisiaca napríklad absencia nevyhnutnosti pracovať na so štúdiom nesúvisiacich projektoch za účelom dostatočného finančného zabezpečenia.
Reakcie sú viac než vítané :-)
Příspěvky
Žádné komentáře:
Okomentovat